Súčasná trestno-procesná úprava a jej aplikácia v rámci trestného procesu má určité nedostatky. Nedá sa ani povedať, že by sa stretávala s príliš pozitívnou odozvou.
Za najväčšie nedostatky trestného konania považujeme jeho prílišný formalizmus, komplikovanosť, neefektivitu a zdĺhavosť, či jeho nehospodárnosť.
Napriek tomu, že prípravné konanie je v rámci Trestného poriadku upravené rozsiahlym a podrobným spôsobom, neustále dochádza k aplikačným problémom zákonných ustanovení, zaoberajúcich sa práve týmto štádiom trestného procesu.
Vo veľkej miere dochádza v rámci celého trestného konania a teda aj prípravného konania, ktoré je jeho neoddeliteľnou súčasťou, k zbytočným prieťahom, vznikajú problémy týkajúce sa celkovej dĺžky dokazovania v prípravnom konaní, problémy ohľadom väzby, dochádza aj k narúšaniu základnej zásady trestného konania – zásady kontradiktórnosti a pod.
Nakoľko táto práca mi neposkytuje dostatočný priestor pre podrobnejšiu analýzu viacerých aplikačných problémov, v nasledujúcom výklade sa budem venovať problematike prieťahov v trestnom konaní. Táto problematika bola vybraná z dôvodu, že ju považujem za častý a opakujúci sa problém nielen v prípravnom konaní, ale aj v rámci celého trestného konania.
„Prieťahy v trestnom konaní sú závažným problémom slovenského súdnictva. Jedným z dôvodov môže byť aj neefektívna legislatíva v oblasti prípravného konania trestného “l[1].
Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. V zmysle tohto zákonného ustanovenia sú preto orgány činné v trestnom konaní ako aj sudca pre prípravné konanie povinné postupovať tak, aby toto právo neporušili.
Prieťahy v trestnom konaní, ktoré sa bohužiaľ v praxi veľmi často vyskytujú, judikatúra Ústavného súdu posudzuje vzhľadom na okolnosti jednotlivých prípadov, pričom zohľadňuje zložitosť veci, činnosť resp. nečinnosť orgánu ktorý vo veci koná, ale aj správanie samotného obvineného.
U osôb ktoré sú stíhané vo väzbe a u mladistvých sa rýchlosť musí zabezpečiť osobitne. Zbytočné prieťahy v rámci predsúdneho konania zapríčiňuje viacero faktorov. Medzi ne môžeme zaradiť nadmernú zaťaženosť policajtov, mnoho rozpracovaných a neukončených vecí, nezachovávanie lehôt určených na skončenie vyšetrovania, nedodržiavanie záväzných pokynov prokurátorov policajtmi, často podstatné chyby v rámci procesného postupu alebo aj povrchný či nedôsledný dozor prokurátora nad vyšetrovaním.
Podľa mňa nie je možné absolútne odstrániť tieto prieťahy, ale na druhej strane je možné ich výskyt určitým spôsobom obmedziť.
Tento problém by bolo možné aspoň z časti vyriešiť viacerými spôsobmi. Napríklad zvýšením počtu sudcov a aj pracovníkov orgánov činných v prípravnom konaní, skracovaním dĺžky prípravného konania a to najmä zefektívňovaním procesných postupov prostredníctvom zmeny platných právnych predpisov či využívaním alternatívnych foriem konania, tzv. odklonov.
Vo všeobecnosti sa v trestnom konaní odklonmi rozumejú špecifické trestno-procesné inštitúty, umožňujúce oddialiť sa od typického priebehu trestného konania. Trestný poriadok medzi odklony zaraďuje:
- konanie o dohode o vine a treste,
- podmienečné zastavenie trestného stíhania,
- podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného,
- zmier,
- trestný rozkaz[2].
Aplikáciou práve týchto inštitútov dochádza k tomu, že sa konanie zrýchľuje, zjednodušuje, zefektívňuje, zabezpečuje sa jeho objektívnosť, šetria sa verejné financie, súdy sú viac odbremenené od príliš formalizovaného konania, a tak sa môžu zaoberať inými, zložitejšími trestnými vecami a rovnako aj orgány činné v trestnom konaní sú odbremenené od procesných úkonov, vďaka čomu sa ich činnosť pri závažnejších prípadoch zefektívňuje.
Vo svojej podstate takéto alternatívne riešenie trestných vecí má napomôcť tomu, aby sa fungovanie súdneho systému zlepšilo a zefektívnilo a zároveň sa zabezpečilo zachovanie jeho spravodlivosti.
Problém však spočíva v tom, že v prípade odklonov, čo sa týka miery ich využívania, existujú ešte rezervy a aktuálny stav, keď sa približne štvrtina trestných vecí v prípravnom konaní končí odklonmi, nemožno považovať za uspokojivý.
Uplatňovanie odklonov v praxi napomáha aj tomu, že prokurátori sa môžu oveľa viac sústrediť na výkon dozoru v rámci predsúdneho konania, pretože strávia menej času na hlavných pojednávaniach.
Problémom je aj vzťah medzi políciou a prokuratúrou. Vzťah medzi týmito orgánmi v rámci ich súčinnosti je príliš formalizovaný, čo by bolo potrebné odstrániť a rovnako by bolo potrebné zabezpečiť dôslednejšiu kontrolnú a riadiacu činnosť pracovníkov, ktorí zastávajú vedúce pozície.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že vďaka odklonom sa právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov oveľa lepšie ako aj efektívnejšie zabezpečuje.
Práve konanie o dohode o vine a treste je jedným z najpodstatnejších odklonov, ktorý významne ovplyvňuje rýchlosť konania a to v rámci prípravného konania ako aj konania už pred samotným súdom. V rámci neho sa už obvykle nevykonáva dokazovanie ktoré často býva z časového hľadiska náročné. Z tohto pohľadu je to určitá výhoda, najmä vtedy ak počas vyšetrovania sa veľmi ťažko získavajú dôkazy ako napríklad pri trestných činoch proti životnému prostrediu. Tým, že sa v dohodovacom konaní dokazovanie výrazným spôsobom zjednodušuje, sa zároveň zjednodušuje aj samotné konanie.
Požiadavka zrýchlenia konania a zabránenia vytváraniu zbytočných prieťahov je neustále aktuálnou témou, ktorá si vyžaduje osobitnú pozornosť. „Je vecou najmä orgánov činných v trestnom konaní, aby pri dôslednom využívaní jednotlivých procesných inštitútov dokázali skrátiť dĺžku prípravného konania, a tak prispieť aj k spravodlivému prejednávaniu trestných vecí v primeranej lehote“[3]. Alternatívne spôsoby riešenia trestných vecí mimo hlavného pojednávania, majú mimoriadny význam, pretože ako už bolo spomenuté, dané odklony napomáhajú odbremeniť ako súdy, tak orgány činné v trestnom konaní a takto napomáhajú zrýchleniu a zároveň zhospodárneniu trestného konania vrátane prípravného konania.
Rýchlosť konania však nemôže predstavovať absolútnu hodnotu, musí sa podriadiť vždy vyššiemu princípu spravodlivosti, ktorý však práve touto snahou o urýchlenie môže byť narušený.
Orgány činné v trestnom konaní ako aj súdy sú povinné náležite zistiť skutkový stav, teda bez dôvodných pochybností a práve táto povinnosť môže spôsobovať zbytočné prieťahy v konaní. Tie potom zapríčiňujú, že sa porušuje garantované právo na prejednanie veci v primeranej lehote, dôsledkom čoho sa obvinený nachádza v tzv. právnej neistote a to po neprimerane dlhý čas a preto, ak chceme dosiahnuť to, že budeme môcť označiť trestné konanie ako „spravodlivé“, musí vyhovovať zákonnej požiadavke na primerane rýchle prejednanie veci v rámci ktorej sa nebude vyskytovať situácia v ktorej by obvinený sa nachádzal v právnej neistote.
Žiaľ, v súčasnosti dĺžka súdneho konania predstavuje veľmi zásadný problém čo sa týka efektivity ochrany ľudských práv. Vo väčšine prípadov je opodstatnene zdôvodnená skôr nečinnosťou, nedokonalou a neodbornou činnosťou a celkovo prieťahmi v konaní ako náročnou povahou prípadu. V podstate za efektívnu a účinnú ochranu ľudských práv môžeme považovať len takú ochranu, ktorá je včasná.
Práve na základe týchto dôvodov pripisujem prieťahom v konaní väčší význam, keďže podstatne ovplyvňujú celý proces vrátane predsúdneho konania a môžu významnou mierou narúšať ochranu základných ľudských práv, ktoré sú zaručené ako na národnej tak aj na medzinárodnej úrovni.
Táto problematika, podľa môjho názoru, bude ešte dlhodobým a často sa vyskytujúcim problémom ktorého riešenie nebude krátkodobou záležitosťou a na ktorý bude musieť zákonodarca zamerať enormnú pozornosť, so snahou vytvorenia takej právnej úpravy, ktorá by dostatočným spôsobom zabránila alebo aspoň obmedzila vznik prieťahov a zabezpečila tak právnu istotu účastníkov konania a dodržiavanie samotného práva na prejednanie veci v primeranej lehote.
[1] Optimalizácia prípravného konania trestného v podmienkach SR.[online]. 2013. [cit. 4.2. 2014]. Dostupné na internete: http://www.webnoviny.sk/slovensko/optimalizacia-pripravneho-konania-tre/741856-clanok.html
[2] Trestný poriadok, § 232; § 216; § 218; § 220; § 353
[3] Čentéš, J. Prípravné konanie po piatich rokoch aplikácie Trestného poriadku. In: REKODIFIKOVANÝ TRESTNÝ ZÁKON A TRESTNÝ PORIADOK – ANALÝZA POZNATKOV Z TEÓRIE A PRAXE. Prvé vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2011. s. 170