Výživné
Výživné je vo všeobecnosti spojené s deťmi a ide o inštitút, ktorý je dobre známy. Napriek tomu väčšina ľudí nepozná jeho presnú právnu úpravu, ani okruh osôb, na ktorý sa môže vyživovacia povinnosť vzťahovať. Rôzne nepresnosti ale kolujú aj o výške výživného či času, dokedy je potrebné výživné platiť. Cieľom tohto článku je predstaviť výživné vo všetkých jeho aspektoch a upresniť tie aspekty, ktoré široká verejnosť niekedy vykladá nesprávne.
Všeobecne o výživnom
Výživné je inštitútom, ktorý patrí do rodinného práva, a preto sa viaže na vzťahy v rodine. Len výnimočne presahuje tento rámec a vzťahuje sa aj na osoby, ktoré medzi sebou nemajú rodinný vzťah, hoci aj v týchto prípadoch je nutný aspoň „sprostredkovaný“ či minulý rodinný vzťah, napríklad pri rozvedených manželoch.
Pokiaľ ide o nárok na výživné, tento si medzi sebou môžu ten, komu výživné patrí (oprávnený) a ten, ktorý musí oprávnenému platiť (povinný) dohodnúť, ale v prípade, ak dohoda nie je možná, môže výživné určiť aj súd. Pokiaľ si výživné medzi sebou dohodnú povinný a oprávnený, nie sú prakticky viazaní zákonnou úpravou, teda môžu si dohodnúť vyššie či nižšie výživné, než predpokladá zákon a zároveň si môžu dohodnúť aj rôzne osobitné podmienky, napr. splatnosť, dĺžku a podobne. Bez ohľadu na to, či takáto dohoda existuje alebo nie, môže sa oprávnený alebo povinný kedykoľvek obrátiť na súd, aby určil výživné, pričom súd bude postupovať striktne podľa zákona o rodine.
Určenie výživného spravidla závisí od oprávneného aj povinného, keďže súd skúma okolnosti na oboch stranách. V prípade oprávneného sa skúmajú jeho odôvodnené potreby a rozsah výživného podľa zákona o rodine, ktorý rámcovo určuje, aké odôvodnené potreby môže oprávnený mať. Na strane povinného sa skúmajú schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Pokiaľ ide o schopnosti, súd sa zaoberá subjektívnou stránkou, najmä tým, aké príjmy je schopný povinný dosiahnuť, záležať teda bude napríklad na jeho zdravotnom stave, vzdelaní a kvalifikácii, keďže napríklad príjmy zdravého skúseného lekára budú pravdepodobne vyššie, ako príjmy zdravotne postihnutého absolventa základnej školy. Možnosti sa týkajú objektívnej stránky, napríklad bydliska povinného, keďže možnosti povinného závisia napríklad od miery nezamestnanosti či platových podmienok konkrétneho regiónu, kde žije. Napokon majetkové pomery sa týkajú majetku, ktorý povinný nepotrebuje a mohol by ho prípadne predať, keďže napríklad aj nezamestnaný povinný môže vlastniť 10 nehnuteľností, ktoré by mohol predať a z výťažku platiť výživné niekoľko rokov.
Zákon však pamätá aj na rôzne špekulácie, keďže na jednej strane umožňuje súdu prihliadnuť aj na to, že sa povinný bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu, no na druhej strane zakazuje priznať výživné, ak by jeho priznanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Prvý prípad rieši napríklad situáciu, ak povinný zmení zamestnanie, pričom v novom zamestnaní má nižšiu mzdu, alebo ak napríklad predá svoj majetok za nižšiu cenu, než je obvyklá, keďže povinný sa týmto spôsobom môže snažiť práve o zníženie vyživovacej povinnosti. Druhý prípad rieši napríklad situáciu, ak by výživné požadoval napríklad rozvedený manžel, ktorý týral svoju manželku, práve od týranej manželky – v takomto prípade teda, hoci sú splnené podmienky, súd výživné neprizná.
Pokiaľ ide o platenie výživného, to sa platí pravidelne mesačne v rovnakej sume, pričom výživné sa platí vopred. V prípade väčšej finančnej operácie, napr. pri predaji nehnuteľnosti, môže súd pri maloletých deťoch zároveň rozhodnúť o jednorazovom zaplatení výživného, ktoré sa uloží a z ktorého bude následne výživné vyplácané (tzv. tezaurácia výživného). Ak sa povinný omešká s plnením výživného, oprávnený môže požadovať aj úroky z omeškania, a to v zákonnej výške. Hoci právo na výživné sa nepremlčuje, jednotlivé plnenia, teda výživné za konkrétny mesiac, sa premlčujú v štandardnej trojročnej lehote. Znamená to, že o výživné je možné požiadať kedykoľvek, keď sú splnené podmienky, teda napríklad aj po desiatich rokoch od ich splnenia, no vymáhať výživné za konkrétny mesiac možno len do troch rokov od jeho splatnosti. Výživné je ale možné priznať len odo dňa podania návrhu na súd, s jedinou výnimkou, keďže pri maloletých je možné požiadať o výživné aj spätne, a to tri roky pred podaním návrhu, avšak len z dôležitých dôvodov (napríklad matka do podania návrhu nevedela, kto je otcom dieťaťa). Výživné sa platí vždy oprávnenému, pričom pri maloletých detí sa platí k rukám rodiča, ktorý má dieťa v starostlivosti, no po dosiahnutí plnoletosti je potrebné platbu presmerovať priamo na dieťa.
Súdne rozhodnutia o výživnom je možné meniť, ale aj rušiť, pokiaľ sa zmenia predpoklady u povinného alebo oprávneného, ktorí môžu prestať spĺňať podmienky na priznanie výživného, či ktoré môžu odôvodňovať zmenu výšky výživného. V tomto prípade je rozhodujúca samotná zmena predpokladov, keďže ak súd zmení alebo zruší rozhodnutie o výživnom, môže povinný žiadať od oprávneného, ktorému za tento čas od zmeny predpokladu až do rozhodnutia, plnil výživné v pôvodnej výške, vrátenie rozdielu, či pri zrušení vrátenie celého výživného. Táto povinnosť sa ale netýka maloletých detí, keďže tieto výživné povinnému vrátiť nemusia.
Druhy vyživovacej povinnosti
Najznámejšou vyživovacou povinnosťou je vyživovacia povinnosť rodičov k deťom. Hoci je zaužívané presvedčenie, že táto povinnosť trvá od narodenia do ukončenia štúdia, či do 26 rokov oprávneného, nie je tomu tak. Zákon zánik tejto povinnosti viaže iba na jediný predpoklad, a to schopnosť dieťaťa, aby sa mohlo živiť samé. Tento moment teda môže nastať aj pred dosiahnutím 26 rokov či ukončením štúdia (napr. ak skončí štúdium strednou školou či študuje externe a popri tom štandardne pracuje) alebo aj neskôr (napríklad ak sa dieťa nemôže objektívne zamestnať napríklad kvôli starostlivosti o vlastné dieťa či kvôli zdravotnému stavu). Rozsah vyživovacej povinnosti voči deťom je najširší, keďže dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, no ak je životná úroveň rodičov nízka, bez ohľadu na ich predpoklady vždy musia plniť výživné v minimálnej výške 30 % zo sumy životného minima, pokiaľ ide o nezaopatrené dieťa. Pri určovaní výživného sa prihliada aj na osobnú starostlivosť o dieťa, výživné teda zvyčajne neplatí ten rodič, ktorý sa o dieťa stará, resp. pri striedavej starostlivosti súd nemusí výživné určiť vôbec. Ochrana maloletých detí je zabezpečená aj tým, že súd o ich výživnom môže rozhodnúť aj bez návrhu a môžu tiež po splnení podmienok poberať náhradné výživné, ak výživné neplatí povinný rodič.
Vyživovaciu povinnosť ale majú aj deti k rodičom, a to samozrejme len za predpokladu, že deti sú schopné samé sa živiť (t. j. zanikne povinnosť rodičov k deťom) a zároveň rodičia výživné potrebujú. V tomto prípade sa však rodičia nemusia podieľať na životnej úrovni svojich detí, ale výživné by malo byť primerané, teda malo by postačovať na obstaranie základných potrieb a aj na ďalšie aktivity rodičov, napr. návštevu divadla a podobne. Pokiaľ majú rodičia viac detí, tieto sa na plnení výživného podieľajú v takom rozsahu, aký zodpovedá pomeru ich schopností, možností a majetkových pomerov k schopnostiam, možnostiam a k majetkovým pomerom ostatných detí.
Pokiaľ výživné rodičov nemôžu zabezpečiť ich deti a rodičia výživné nevyhnutne potrebujú, táto povinnosť prechádza na ostatných príbuzných, teda vzdialenejších predkov a potomkov rodičov. V tomto prípade ide o nevyhnutné výživné, teda malo by stačiť len na zabezpečenie nevyhnutných životných potrieb oprávnených. Zároveň platí, že táto povinnosť prechádza na tých príbuzných, ktorí sú najbližšie k oprávneným a sú schopní plniť túto povinnosť (teda napr. ak môžu výživné poskytnúť starí rodičia oprávnených, nie sú ho povinní poskytovať prastarí rodičia). Aj v tomto prípade platí, že ak je na mieste povinných viacero osôb, títo sa na plnení výživného podieľajú v takom rozsahu, aký zodpovedá pomeru ich schopností, možností a majetkových pomerov k schopnostiam, možnostiam a k majetkovým pomerom ostatných povinných.
Vyživovaciu povinnosť majú voči sebe aj manželia a táto predchádza všetky ostatné vyživovacie povinnosti. Teda ak môže oprávnený žiadať výživné od druhého manžela, nemôže ho žiadať od svojich rodičov, detí ani iných príbuzných. Táto vyživovacia povinnosť, rovnako ako u detí, je najširšia, keďže aj manželia sa majú podieľať na rovnakej životnej úrovni, pričom súd prihliada aj na starostlivosť o domácnosť. Do tejto kategórie ale môžeme zaradiť aj príspevok na výživu rozvedeného manžela a príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke. Na príspevok na výživu rozvedeného manžela má nárok ten manžel, ktorý sa nie je schopný sám živiť, od bývalého manžela, a to v primeranom rozsah (teda nevyhnutné potreby a nejaké ďalšie aktivity). Pri určení príspevku však súd prihliada aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi (rozvodu) a takýto príspevok je možné štandardne priznať maximálne na 5 rokov po rozvode, hoci v určitých prípadoch je možné túto lehotu predĺžiť, ak sa rozvedený manžel nie je schopný sám živiť z objektívnych dôvodov ani po piatich rokoch, napríklad ak má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav. Na príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke má nárok slobodná matka od otca dieťaťa maximálne počas dvoch rokov od pôrodu, hoci o príspevok je možné požiadať už počas tehotenstva. Ide o príspevok na náklady spojené s tehotenstvom, pôrodom a starostlivosťou o dieťa, nie však o príspevok na náklady dieťaťa, keďže to má od narodenia samostatný nárok na výživné.
Záver
Výživné je významným rodinnoprávnym inštitútom, ktorý chráni a podporuje rodinu a rodinné vzťahy. Pritom jeho pôsobnosť je omnoho širšia, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať a jeho právna úprava cieli najmä na skutočnú ochranu zraniteľnejšej strany rodinnoprávnych vzťahov, nie len na ochranu formálnu. Hoci symbióza v rodinných vzťahoch a robenie všetkého v najlepšom záujme dieťaťa by mali byť samozrejmosťou, nie vždy tomu tak je. A práve v takých situáciách je potrebné domáhať sa svojich práv, resp. práv dieťaťa, aj súdnou cestou, či aspoň s pomocou advokáta, a práve preto sme tu pre vás my.