Premlčanie a preklúzia v občianskom a obchodnom práve

Podstatnou oblasťou obchodného, ale aj občianskeho práva, sú záväzky. Ide o právne úkony, ktorými sa na niečo zaviažeme, typicky napríklad k odovzdaniu veci (predmetu kúpy) na jednej strane a zaplateniu peňazí (kúpnej ceny) na strane druhej (kúpna zmluva). Čo ale v prípade, ak jedna zo zmluvných strán svoju povinnosť nesplní, napríklad nezaplatí kúpnu cenu ani v prípade, keď druhá strana dodá predmet kúpy? Druhá strana si v takom prípade môže svoju pohľadávku (právo) uplatniť na súde a vymáhať ju, avšak úspešná bude pravdepodobne iba v tom prípade, ak táto nie je premlčaná alebo prekludovaná. Cieľom tohto článku bude vysvetliť, čo tieto inštitúty znamenajú a ako sa prejavujú v praxi.

Premlčanie a preklúzia

Spoločnými črtami premlčania a preklúzie je to, že ide o inštitúty viazané na určitý čas, ktorý, ak uplynie, kvalitatívne zmení (oslabí alebo zruší) právo patriace jednej zo strán záväzkového (alebo aj iného) vzťahu. Ide o inštitúty, ktoré na prvý pohľad negatívne pôsobia na účastníkov právnych vzťahov, ale v skutočnosti ich chránia. Ich úlohou je totiž donútiť účastníkov záväzkových vzťahov uplatňovať svoje práva čo najskôr, aby sa nedostali do situácie, že svoje právo nebudú môcť po dlhšom čase preukázať (napríklad stratia zmluvu, svedok zabudne niektoré udalosti a podobne). Zároveň ale chránia aj druhú zmluvnú stranu, keďže čím dlhšie trvá splnenie práva, tým závažnejšie sú aj s tým spojené negatívne následky (napríklad úrok z omeškania).

Premlčanie je z uvedených inštitútov bežnejšie a týka sa v podstate všetkých záväzkov, pokiaľ sa na ne nevzťahuje preklúzia. Ide ale o inštitút oproti preklúzii miernejší, v rámci ktorého sa právo zmluvnej strany (oprávneného) síce oslabuje, ale nezaniká. V praxi to znamená, že pokiaľ je právo oprávneného premlčané a protistrana (povinný) podá námietku, nie je možné takéto právo priznať súdom, inak ale toto právo naďalej existuje, čo označujeme ako naturálna obligácia. Uvedené má pre oprávneného mnohé výhody. V prvom rade, premlčané právo je možné uplatniť na súde a pokiaľ povinný nepodá námietku premlčania, súd toto právo prizná a začína plynúť nová, dlhšia premlčacia lehota. Zároveň, pokiaľ povinný splní svoj záväzok, nemôže sa domáhať jeho vrátenia, keďže tento záväzok naďalej trvá.

Pokiaľ ide o preklúziu, je to prísnejší inštitút, ktorý sa však uplatňuje len na tie záväzky, v ktorých to zákon výslovne stanovuje. Právo, ktoré je prekludované, zaniká, teda sa neoslabuje, ako pri premlčaní, ale prestáva existovať. V praxi to znamená, že takéto právo nie je možné vôbec uplatniť na súde, keďže na preklúziu súd prihliada z úradnej povinnosti, a teda takéto právo neprizná ani v prípade, ak by povinný preklúziu nenamietal. Zánik záväzku sa však prejaví aj v tom, že pokiaľ by povinný takýto záväzok splnil, môže požadovať svoje plnenie naspäť, keďže záväzok už neexistuje, a teda by išlo o bezdôvodné obohatenie.

Aby sme to teda zhrnuli, premlčanie znamená oslabenie práva a preklúzia znamená zánik práva. Právo, ktoré je premlčané, je teoreticky možné úspešne uplatniť na súde, a to v prípade, ak povinný nepodá námietku premlčania. Oproti tomu prekludované právo nie je možné úspešné uplatniť na súde, keďže ten na preklúziu prihliadne z úradnej povinnosti aj bez námietky povinného a právo neprizná. Napokon pokiaľ povinný splní premlčaný záväzok, nič sa nestane a oprávnený si môže plnenie ponechať, ale pokiaľ povinný splní prekludovaný záväzok, môže požadovať jeho vrátenie titulom bezdôvodného obohatenia a oprávnený je povinný mu ho vydať.

Lehoty

Keďže pri premlčaní aj preklúzii ide o kvalifikované uplynutie času, najdôležitejšie je poznať jeho počítanie a lehoty, teda dobu, ktorá musí uplynúť, aby premlčanie či preklúzia nastala. Počítanie času upravuje § 122 občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Polovicou mesiaca sa rozumie pätnásť dní. Koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.“ Pokiaľ ide o premlčanie, najčastejšie je lehota určená v rokoch, teda končí dňom, ktorý sa číslom zhoduje s dňom, v ktorom začala lehota plynúť.

Pokiaľ ide o začiatok lehoty, tento môže byť určený dvojako, buď objektívne alebo subjektívne, alebo aj kombináciou oboch spôsobov. Pokiaľ lehota začne plynúť nezávisle od vedomosti oprávneného, hovoríme o objektívnej lehote (napr. uzavretie zmluvy, vznik škody a podobne). Pokiaľ sa oprávnený musí o začatí plynutia dozvedieť, hovoríme o subjektívnej lehote (napr. oprávnený sa dozvie o škode). Pri väčšine záväzkových vzťahov je určená objektívna lehota, keďže oba spôsoby splývajú (oprávnený musí vedieť, že uzavrel zmluvu). Subjektívna lehota sa uplatňuje skôr pri zodpovednosti za škodu ako osobitného druhu záväzkového vzťahu, keďže oprávnený sa o škode môže dozvedieť až po tom, ako vznikne.

Premlčanie ako bežnejší a v podstate všeobecný inštitút má stanované všeobecné lehoty, ktoré sa uplatnia vždy vtedy, ak pri nejakom konkrétnom vzťahu nie je uvedená iná lehota. Ak ide o záväzkový vzťah medzi občanmi (resp. uzatvorený podľa občianskeho zákonníka), uplatní sa všeobecná trojročná premlčacia doba a pokiaľ ide o vzťah medzi podnikateľmi (resp. uzatvorený podľa obchodného zákonníka), uplatní sa všeobecná štvorročná premlčacia doba. Lehoty týkajúce sa preklúzie sú vždy určené konkrétne v každom jednom prípade (napr. podľa § 436 občianskeho zákonníka „Právo na náhradu škody sa musí uplatniť u prevádzateľa bez zbytočného odkladu. Právo zanikne, ak sa neuplatnilo najneskôr pätnásteho dňa po dni, keď sa poškodený o škode dozvedel.“). Keďže úlohou týchto inštitútov je primárne prinútiť účastníkov právnych vzťahov uplatňovať svoje práva čo najskôr, tieto lehoty prestanú plynúť uplatnením práva na súde, teda nie je nutné právo v tejto lehote vymôcť, ale len podať žalobu na súd. Zároveň, pokiaľ je právo úspešne uplatnené na súde, začína plynúť nová desaťročná premlčacia lehota. Táto dlhšia lehota je stanovená práve z toho dôvodu, že po súdnom konaní už nehrozí oslabenie práva (napr. strata zmluvy, keďže tú nahrádza rozsudok) a povinný už vie, že má plniť a pozná aj obsah plnenia.

Záver

Premlčanie a preklúzia sú inštitúty, ktoré môžu negatívne vplývať na účastníkov právnych vzťahov, aj keď ich primárnou úlohou je ich ochrana. Pokiaľ aj vy máte voči niekomu právo, ktoré by mohlo byť premlčané alebo prekludované a neviete, ako máte postupovať, môžete sa na nás kedykoľvek obrátiť a pomôžeme vám, aby ste ho stihli uplatniť včas.